Židovská otázka v rokoch 1942-1943

Židovská otázka v rokoch 1942-1943

Konečné riešenie židovskej otázky

Slovenskí robotníci chodili na práce do Nemecka od roku 1921. Po vzniku Slovenskej republiky pripadlo slovenskej vláde regulovať pracovnú emigráciu svojich občanov do Nemeckej ríše. Najprv 8. decembra 1939 a potom 19. júna 1941 uzavrela s Nemcami v tejto veci medzištátne dohody, podľa ktorých počet robotníkov dohadovali každoročne experti obidvoch vlád. Počet v Nemecku pracujúcich Slovákov sa pohyboval okolo 80.000. V januári 1942 Nemci požiadali o ďalších 20.000 robotníkov, ktorí mali nahradiť  na front odvelených nemeckých robotníkov. Slovenská vláda už 21. januára 1941 vyhlásila, že nie je schopná vyhovieť  tejto nemeckej žiadosti. Po opätovnom naliehaní nemeckého splnomocnenca Fritza Sauckela mu Dr. Izidor Koso, slovenský splnomocnenec, ktorý bol prezidiálnym šéfom na Predsedníctve vlády ako aj na ministerstve vnútra, ponúkol 20.000 slovenských Židov.

20. január 1942 V Berlíne v sídle bezpečnostnej polície „Am Grossen Wannsee Nr. 56/58“ sa konala tajná konferencia. Reinhard Heydrich, šéf tajnej služby, oznámil úzkemu okruhu vedúcich najvyšších zainteresovaných úradov, že bol Hermanom Göringom poverený konečným riešením židovskej otázky v Nemeckej ríši a vo všetkých ňou obsadených alebo ovplyvňovaných krajinách: Evakuácia Židov na Východ. Na porade nechýbal SS-Obersturmbannführer Eichmann. Z porady spísali zápisnicu známu pod menom „Wannseeprotokoll“: „V rámci konečného riešenia treba teraz na Východe pod správnym vedením židov nasadiť na práce. Pri odlúčení mužov od žien treba vo veľkých pracovných kolónach práceschopných židov na stavby ciest zaviesť do tohto územie, pričom nepochybne značná časť, v dôsledku prirodzeného úbytku, odpadne. So zbytkom, keďže tu pôjde nepochybne o tú najodolnejšiu časť, bude treba primeraným spôsobom zaobchádzať. Veď práve táto časť predstavuje prirodzený výber, ktorý pri uvoľnení by mohol byť zárodkom nového židovského rozvoja – viď skúsenosti z dejín. V priebehu praktického prevádzania konečného riešenia treba Európu od západu na východ prečesať“.

Na tajnej konferencii vo Wannsee sa zúčastnili: Otto Hofmann, Heinrich Müller, Adolf Eichmann, Reinhard Heydrich, Dr. Rudolf Lange, Dr. Karl Eberhard Schöngarth, Gerhard Klopfer, Fridrich Wilhelm Kritzinger, Dr. Jozef Bühler, Dr. Alfred Meyer, Dr. Georg Liebbrandt, Erich Neumann, Martin Luther, Dr. Wilhelm Stuckart, Dr. Roland Fleisler.

Adolf Eichmann, z ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA), vycítil, že sa mu naskytá jedinečná príležitosť uskutočniť evakuáciu slovenských Židov na Východ. Od 1. septembra 1940 účinkoval na Slovensku jeho zástupca a blízky priateľ Dieter Wisliceny ako poradca pre židovskú otázku na nemeckom veľvyslanectve v Bratislave. RSHA sa na pokyn ríšskeho vodcu SS obrátil na Ribbentropovo ministerstvo zahraničných vecí. Štátny sekretár barón E. von Weizsäker požiadal cez nemeckú ambasádu v Bratislave slovenskú vládu o 20.000 schopných mladých Židov. Už 20. februára 1942 veľvyslanec Ludin telegrafoval do Berlína, že „návrh bol s nadšením prijatý“, a teda sa môže prikročiť k prípravným prácam. 

23. – 24. február 1942 Návšteva generála poľného maršala Keitla – hlavného veliteľa nemeckej brannej moci v Bratislave. Ministerský predseda Tuka prisľúbil maršálovi urýchlené konečné riešenie židovskej otázky na Slovensku.

3. marec 1942 Na zasadnutí ministerskej rady predseda vlády Tuka oznámil, že ríšski vládni činitelia prejavili ochotu prevziať všetkých Židov, pričom určujú podmienku stratu štátneho občianstva. Minister vnútra Mach podal podrobný referát o prevedení deportovania židov, čo vláda vzala na vedomie. Najmä Sivák a Karvaš vyslovili námietky z hľadiska etického, právneho a hospodárskeho.

6. marec 1942 Predseda vlády Tuka predstavuje svoj plán deportácií Židov pred Štátnou radou.

7. marca 1942 Alexander Mach vydal dekrét, ktorým sústreďoval všetkých slovenských Židov do ich príbytkov, až do ich presídlenia na východ.

Pápežský zástupca v Bratislave Dr. Burzio sa stretáva s predsedom vlády Tukom a prednáša mu ostrý protest proti chystaným deportáciám.

8. marca 1942 Prezident Jozef Tiso prijal v Bánovciach rabína Armina Friedera s memorandom od všetkých rabínov Slovenska, aby Židia neboli vyvezení do bývalého Poľska, že to znamená istú smrť. Toto memorandum bolo v odpise poslané aj slovenským biskupom a zástupcovi Vatikánu Dr. Burziovi.

V najväčšej núdzi svojho srdca obraciame sa my podpísaní rabíni židovských náboženských obcí na Slovensku na Vás, pán Prezident, ako na kňaza a služobníka Božieho, na Vás ako na najvyššieho sudcu a zákonodarcu v tomto štáte. Počúvame strašnú správu, hoci ešte úradne nepotvrdenú, že príslušné úrady zamýšľajú vypovedať židov zo Slovenska, a to dokonca mužov zvlášť a ženy zvlášť do východných krajín. Toto opatrenie možno v zákone nazvať hocakým menom a odôvodniť hocakými pohnútkami, ostáva skutkom, že to podľa daných okolností znamená fyzické zničenie židov na Slovensku.... Ako služobníci Boží prosíme Vás pokorne, v najhlbšej núdzi, dožičte sluchu hlasu Božiemu a pomôžte nám v našom najväčšom nešťastí. Veď všetkých nás stvoril jeden Boh a pred jedným Bohom budeme sa raz zodpovedať.... Pán Prezident! Tisícky spomedzi nás nechcú nič, ako zarábať si suchý chlieb v potu svojej tváre. Radi by pracovať a vykonávať tu v štáte čo ako ťažké práce, ktoré im prikážu, ale nechajte, Pán Prezident, týchto nešťastníkov nažive pri rodinách, tam, kde žili doteraz. Tresci nás, ó Bože, spravodlivosťou, nie v hneve, lebo my pominieme – takto voláme s Prorokom k Bohu. Pán Prezident, ako kňaza Vás snažne prosíme, vypočujte tento hlas, hlas osemdesiattisíc nešťastníkov, čo sa chvejú o život svoj a o život svojich najdrahších.

9.marca 1942 zástupca Svätej stolice v Bratislave msgr. Burzio podal do Vatikánu správu o chystanom vysťahovaní Židov.

12. marca 1942 Všetci slovenskí katolícki biskupi adresovali vláde SR protestný prípis proti zamýšľanému vysťahovaniu Židov.

Vysoká vláda Slovenskej republiky! V povedomí krívd, spáchaných na slovenskom národe talmudistickým židovstvom, nepovažovali sme za účelné zmieniť sa o opatreniach vysokej vlády Slovenskej republiky, majúcich za cieľ vylúčiť židov z hospodárskeho a kultúrneho života nášho národa, aby staré krivdy odčinené a nové zahatené boli. Najnovšie ale rozšírené sú zvesti, či opodstatnené, alebo nie – nemali sme možnosť o tom sa presvedčiť – že židia majú byť vyhostení za hranice Slovenskej republiky... predkladáme vysokej Vláde úctivú žiadosť, aby od zmieneného úmyslu ráčila odstúpiť a nájsť také riešenie, ktoré sa neprotiví zákonu Božiemu.

Katolícki biskupi ešte na porade v Nitre vypracovali spoločný list ku katolíckej verejnosti, ktorý sa mal čítať vo všetkých kostoloch ako pastiersky list. Vyhotovili už aj kefový odtlačok tohto listu, ale príslušný policajný orgán v Bratislave nedal súhlas k jeho vytlačeniu. Namiesto toho Katolícke noviny z 26. apríla 1942 uverejnili stanovisko k chystaným protižidovským opatreniam.

14. marca 1942 Štátny sekretár Maglione vo Vatikáne intervenoval u slovenskej vlády nótou č. 2027/42, ktorú vyslanec Sidor 17. marca poslal do Bratislavy.

23. marca 1942 na III. plenárnom zasadnutí Štátnej rady jej členovia msgr. Ján Pöstényi a Dr. Ján Balko zaujali veľmi kritické a odmietavé stanovisko voči „zamýšľanému vysťahovaniu asi 60.000 Židov zo Slovenska.“

25. marca 1942 Štátny sekretár kardinál Maglione z príkazu pápeža Pia XII. si zavolal veľvyslanca Sidora k sebe a požiadal ho, aby „celým svojím vplyvom zakročil proti vyvážaniu Židov zo Slovenska“. Sidor sa ihneď odobral osobne do Bratislavy a predložil protest Vatikánu prezidentovi i predsedovi vlády SR. 

25. marec 1942 Vyslanec Vatikánu Dr. Burzio podľa príkazu Vatikánu znovu prednášal svoj protest u predsedu vlády Tuku. Ďalej navštívil v Trnave člena Štátnej rady, správcu Spolku sv. Vojtecha Msgr. Pöstényiho a požiadal ho, aby na zasadnutí Štátnej rady, ktorá mala byť v nasledujúci deň, zakročil proti Tukom navrhovanému zákonu o vysťahovaní židov.

25. marec 1942 Na základe nariadenia predsedu vlády Tuku bol vypravený prvý transport Židov. Bez vedomia snemu, štátnej rady, prezidenta a ostatných ministrov, okrem Macha, bez akéhokoľvek zákonného podkladu, len administratívnymi opatreniami 14. oddelenia ministerstva vnútra, za spolupráce Hlinkovej gardy a Freiwillige Schutzstaffel.  Vyvážanie pokračovalo veľmi rýchlym tempom. V priebehu niekoľkých dní vyviezli 17.000 osôb.

Realizáciu riadil Dr. Konka z ministerstva vnútra, ktorého v apríli 1942 nahradil Dr. Vašek.

Ešte pred dosiahnutím prisľúbenej kvóty 20.000 osôb boli transporty zastavené. Jednou z hlavných príčin protestov a kritík bolo pretŕhanie rodinných zväzkov, lebo sa vyvážali len Židia vo veku od 16 do 35 rokov, ako to bolo uvedené aj v liste katolíckych biskupov z 12. marca.

26. marec 1942 Zasadnutie Štátnej rady. Dr. Balko sformuloval výhrady voči židovským deportáciam a predniesol svoje pripomienky na rade:

I. Otázky z hľadiska etickomorálneho: 1) Zodpovedá to etickomorálnym zásadám našej ústavy, aby sme pokrestených židov, t.j. kresťanov vydali za hranice tak ako nepokrstených? Takéto riešenie budí na Slovensku všeobecné pohoršenie, lebo sa ono prieči základným zásadám kresťanstva a prieči sa aj § 81 našej ústavy. 2) Je odôvodnené, aby rodiny, hoci aj židovská, boli roztrhané a pozbavené rodinného života a aby bolo jednané s nimi takto vtedy, keď sa takéto jednanie prieči § 86 našej ústavy a prieči sa to aj zákonu prirodzenému a zákonu Božiemu? Možeme my, ako štát právny, budovaný na morálnych zásadách kresťanstva, dovoliť porušovanie zákonov prirodzených a zákonov Božích?

II. Otázky z hľadiska právneho: 1) Dohoda uzavretá údajne medzi Slovenskom a Nemeckom o vysťahovaní slovenských občanov – židov je, alebo aspoň má byť, úmluvou medzinárodnou a takáto úmluva dľa ústavy SR má byť uzavretá prezidentom republiky, resp. jeho zmocnencom. Bola táto dohoda alebo úmluva uzavretá dľa zmocnenia prezidenta republiky a v rámci tohto zmocnenia? 2) Ak táto dohoda bola uzavretá ústavne, na akom právnom podklade majú byť židia, majúci riadne nadobudnuté štátne občianstvo, tohto občianstva pozbavení? 3) Ak budú tohto občianstva pozbavení zákonne, aké občianstvo nadobudnú, a či je tu obava, že nám budú takto vysťahovaní židia vrátení?

III. Otázky z hľadiska hospodárskeho: Na Slovensku sa na poli, v lese a vo fabrikách začína prejavovať , nedostatok pracovných síl. Keď už máme židov vysťahovať, žiadajme za nich uvoľniť našich robotníkov z Ríše, ktorí nám doma chýbajú a ktorých platy nám neblaho zaťažujú platobnú bilanciu s Ríšou. Ak by takéto riešenie nebolo možné, tak zapriahnime židov doma do práce a pracovných táboro, aby sme tak lacnou pracovnou silou nahradili drahé pracovné sily, ktorých je doma nedostatok.

Zasadnutie sa skončilo bez toho, aby členovia Štátnej rady zaujali jednotné stanovisko.

8. apríl 1942 Do pomerov na Slovensku zasiahol aj sám ríšský minister zahraničia Ribbentrop zaslaním telegramu nemeckému veľvyslancovi:

Považujem za dôležité, aby ste v otázke rozporov medzi Tisom a Tukom zaujali jasné stanovisko, podľa ktorého je v zahraničnopolitickom záujme Ríše, aby dnes v obsadení vládnych miest na Slovensku nedošlo k žiadnym zmenám. To znamená, že samozrejme Tiso zostane prezidentom štátu a Tuka ministerským predsedom. Páni nech sa ráčia láskave znášať a za tohto spoločného existenčného boja Európy proti boľševizmu nech zabudnú na svoje osobné divergencie, aj keby mali hlbšie príčiny.... Žiadám Vás preto starať sa o to, aby do úvahy prichádzajúci páni si uvedomili, že v dnešnej situácii, keď Európa znovu nastupuje do boja za konečné zničenie nášho cýchodného nepriateľa, akákoľvek vládna kríza na Slovensku je škodlivá.... Pokiaľ poznám osobu a životné osudy pána Tuku, ani ja nemôžem uveriť správam, ktoré podľa Vás na Slovensku o ňom sa rozširujú. Zdá sa mi vcelku, že tento spor medzi oboma pánmi je nezmyselný... Považujem preto za správne, ak pán Tuka pred predsedníctvom prednesie nie malichernú, ale veľkorysú reč vysokej hodnoty, nie aby oznámil svoju demisiu, ale naopak, aby prejavil ochotu v najpozitívnejšom zmysle ďalej spolupracovať. V svojej reči ďalej nech hovorí o záujmoch slovenského ľudu, jeho nemeckého priateľa a celej Európy a malicherné hádky nech odbaví mávnutím ruky. Prosím sa primerane zasadiť a očakávam Vašu ďalšiu správu.... Prejavili ste názor, že onoho času v Salzburgu vytvorená vnútropolitická konštrukcia nebola najšťastnejšia. K tomu poznamenávam, že to bolo jediné naše záujmy chrániace riešenie. Čas k nájdeniu rozumnej a užitočnej cesty pre vnútropolitický vývoj Slovenska ešte neprišiel. Možno, že k tomu dôjdeme na jeseň alebo až koncom roku. Aký kurz potom na Slovensku nasadíme, o tom budeme môcť viacej si povedať pri osobnom stretnutí. Skutočnosť, že si niekto môže ako slabosť Nemeckej ríše vysvetľovať vôľu ponechať vo funkcii aj Tisu aj Tuku, považujem za celkom pomýlenú. Veď Nemecká ríša je tak silná, že v slovenských záležitostiach otázka sily alebo slabosti vôbec nemôže prísť do úvahy.

10. apríl 1942 Veľvyslanec Ludin telegraficky hlási Ribentroppovi: Rozpory Tiso – Tuka na včerajšom zasadnutí rozšíreného predsedníctva HSĽS odstránené. Zdá sa, že týmto je ďalšia práca za doterajších podmienok zabezpečená.

26. apríl 1942 Katolícki biskupi prostredníctvom katolíckej tlačovej kancelárie vydali článok v Katolíckych novinách k situácii s protižidovskými opatreniami pod názvom Katolíckej verejnosti:

V poslednom čase, v súvislosti s protižidovskými opatreniami na Slovensku, v novinách, v rozhlase a vôbec vo verejnosti častejšie sa spomína postoj katolíckej cirkevnej vrchnosti k tejto otázke. Odzneli útoky na cirkevných činiteľov, že pripúšťajú židov hromadne ku krstu, že v prospech židov zakročovali u vlády. Z inej strany zas bolo vyhlásené, že cirkevné kruhy sa stotožňujú s pokračovaním vlády o otázke odstraňovania židov z verejného života a vysťahovania zo Slovenska. Keď vláda začala odvážať židov a šírili a o tom rôzne neuveriteľné zvesti, zasa bolo počuť hlasy, ako vraj môžu biskupi a kňazi nechať bez slova také neľudskosti. 1) Židia vôbec neboli hromadne krstení katolíckymi duchovnými. Niekoľkí židia pod tlakom pomerov hlásili sa síce do Cirkvi, ale keď sa im vysvetlili a určili podmienky prijatia, odstúpili....Biskupi stále pripomínajú duchovným, žiadajúcim o povolenie udeliť krst židom, že sú aj pred Bohom zodpovední za to, či dotyčný žid je dokonale pripravený, či má čistý náboženský úmysel a či ho nevedie túžba získať si dočasné, politické alebo hmotné výhody....2) Niektorí židia sa ešte vtedy dali pokrstiť, keď im z toho nekynula žiadna výhoda, ba naopak, prenasledovanie zo strany ostatných židov, často i kliatba a vydedenie. Takýto žid prijatím krstu pretrhol všetky zväzky viac-tisícročnej tradície a chcel sa úprimne včleniť do kresťanskej spoločnosti... Týchto židov považujeme za svojich veriacich práve tak , ako ostatných, a je našou povinnosťou zastať sa ich. V záujme týchto pokrstených a náboženské povinnosti si plniacich židov sme zakročovali. 3) Tragédia židovského národa je v tom, že nuznal Vykupiteľa a pripravil mu hroznú a potupnú smrť kríža. Sám Vykupiteľ ronil slzy nad zatvrdilosťou židovského ľudu a predpovedal mu rozptýlenie po celom svete....Už skoro dvetisíc rokov žijú v menších alebo väčších skupinách medzi ostatnými národmi sveta. Cez túto dlhú dobu nikde nesplynuli s iným národom, lež ostávajú osihotení, ako cudí živel. Svoj nepriateľský postoj voči kresťanstvu nikdy nezmenili a aj v najnovšej dobe pri krvavom prenasledovaní kresťanov v Rusku a v Španielsku mali židia svoj značný zástoj. Tomu možno pripisovať, že národy občas prejavili svoju nevôľu a roztrpčenosť proti židom a spôsobom prehnane prísnym a krutým, protiviacim sa kresťanskej mravouke. Aj u nás vplyv židov bol škodlivý. Za krátky čas zmocnil sa takmer celého nášho hospodárskeho a finančného života na škodu nášho ľudu. Nielen hospodársky, ale aj kultúrne a mravne škodlivo pôsobil na ľud. Cirkev teda nič nemôže mať proti tomu, keď štátna moc učiní také zákonné opatrenia, ktorými tento škodlivý vplyv židov bude znemožnený... Pri vyriešení tejto ťažkej otázky neslobodno však zabúdať, že aj židia sú ľudia, a preto sa má s nimi ľudsky zaobchádzať. Treba najmä o to dbať, aby nebol narušený platný právny poriadok a neboli porušené prirodzené a božské zákony. Je prirodzené právo každého človeka, aby si čestnou prácou nadobudol súkromný majetok a tento i používal podľa zásad kresťanskej mravouky. Je taktiež prirodzeným právom každého človeka, aby si založil rodinu. Keď sa už rozhodol pre rodinný život, má nielen plniť povinnosti rodinného života, ale používať i jeho práva podľa kresťanských zásad. 

Himmler povzbudený počiatočným úspechom evakuácie naliehal na slovenskú vládu, aby súhlasila s odsunom všetkých Židov a urobila Slovensko úplne „judenfrei“ (zbavené Židov). Vláda okamžite žiadala garancie týkajúce sa budúceho osudu vyvezených Židov. Preto 10. apríla 1942 prišiel sám šéf RSHA Reinhard Heydrich, ktorý ubezpečil ministerského predsedu Vojtecha Tuku, že ide o globálnu akciu európskych rozmerov, ku ktorej sa pripojili aj iné štáty ako Francúzsko, Holandsko, Belgicko a budú nasledovať aj ďalšie, menovite Maďarsko a Rumunsko.

Na Tukovu žiadosť, aby sa so slovenskými Židmi zaobchádzalo ľudsky a najmä aby rodiny ostali pohromade, Heydrich všetko prisľúbil a ubezpečil Tuku, že slovenskí Židia budú usídlení v okolí Lublina, kde ostanú natrvalo. Tamojšie obyvateľstvo bude presídlené a utvorí sa čisto židovský dištrikt s príslušnou samosprávou, kde budú môcť Židia žiť medzi sebou a živiť sa vlastnou prácou. Rodiny ostanú pohromade. Pokrstení Židia budú separátne usídlení a budú môcť slobodne vykonávať svoje náboženské povinnosti.

Na základe týchto uistení dala slovenská vláda súhlas k deportáciám ďalších 35.000 osôb, ktorí boli rodinní príslušníci tých 17.000 už vyvezených Židov. Tentokrát sa už neprihliadalo na vek, stav, či pohlavie. Z deportovaných bolo 2.248 detí do 4 rokov a 4.581 detí od 4 do 10 rokov.     

18. apríl 1942 Vyslanec Ludin poslal telegram Martinovi Lutherovi na ministerstvo zahraničných vecí v Berlíne: Tajná ríšska vec. Len pod úradným zámkom držať. Ministerský predseda Tuka navrhol mi dnes vo veci vysťahovania židov zo Slovenska uzavrieť medzinárodnú zmluvu s tým, že a) evakuovaných židov Ríša nikdy viac späť na Slovensko neprivezie, a b) Ríša nebude si činiť žiadny nárok na majetok židov majúcich doteraz štátne občianstvo. Dohoda vo veci 500 ríšskych mariek samozrejme zostáva naďalej v platnosti. Povedal som pánovi Tukovi, že Ríša v tejto veci bezpochybne nemieni uzavrieť žiadnu štátnu zmluvu. Myslím, že po príslušnom súhlase mohol by som žiadané prísľuby dať vo forme verbálnej nóty. Prosím o skorú správu. Ludin.

29. apríl 1942 Ríšske ministerstvo zahraničia súhlasilo s návrhom svojho veľvyslanca Ludina, a tak nemecké veľvyslanectvo v Bratislave mohlo vystaviť diplomatický akt:

Nemecké vyslanectvo má česť oznámiť ministerstvu zahraničia toto: židia, ktorí zo Slovenska na územie Ríše boli alebo budú odsunutí, budú zaradení do práce v Generálnom guvernáte a v obsadených východných oblastiach, a to po náležitej príprave a preškolení. Výdavky spojené s ubytovaním, zaopatrením, ošatením a preškolením židov vrátane ich rodinných príslušníkov nemôžu byť zatiaľ kryté z výnosu práce židov, keďže sa preškolenie prejaví len neskoršie a len časť odsunutých a odsunúť sa majúcich židov je práceschopná. Tieto jednorázové výdavky činia podľa doterajších skúseností 500,- RM na osobu. Prosíme, aby slovenská vláda zaplatila v prospech Nemeckej ríše obnos 500,- RM za každého Ríšou prevzatého žida. Nemecké vyslanectvo dovoľuje si požiadať ministerstvo zahraničia o vydanie čo najskoršieho súhlasu k tejto úprave.

Tuka mal ťažkosti zo strany ostatných členov vlády so schválením nemeckej verbálnej nóty, a preto nemecké veľvyslanectvo urgovalo odpoveď.

15. mája 1942 Slovenský snem odhlasoval ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov, ktorým radikálne obmedzil pôsobnosť vládneho nariadenia č. 198/1941, na základe ktorého vláda podnikla drastické opatrenia vo veci vysťahovania Židov. Na jednej strane ústavný zákon utváral právny podklad pre vysťahovanie Židov, na druhej strane anuloval definíciu Žida na rasovom podklade tým, že stanovoval všeobecnú výnimku spod § 1 pre všetky osoby, ktoré sa najneskoršie 14. marca 1939 stali príslušníkmi niektorého kresťanského vyznania, ako aj tie osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s Nežidom (Nežidovkou), uzavretom pred 10. septembrom 1941 (§ 2). V tom istom paragrafe sankcionuje platnosť všetkých výnimiek, ktoré udelil alebo ešte udelí prezident republiky a jednotlivé ministerstvá v zmysle § 255 vládneho nariadenia č. 198/1941 Sl. z., a rozširuje platnosť všetkých týchto výnimiek aj na manžela (manželku), na maloleté deti  na rodičov osoby, ktorá dostala výnimku.

Dva mesiace trvali boje o znenie zákona o vysťahovaní židov. Pôvodný Tukov návrh zákona predpokladal vysťahovanie všetkých židov zo Slovenska bez výnimky. Proti tomu sa vzopreli predstavitelia cirkví na Slovensku, Vatikán, mnohí členovia snemu, Štátnej rady i vlády. Aj tento zákon porušoval základné ľudské práva, ale paradoxne prinášal pre široký okruh židov možnosť výnimky, aby nemuseli opustiť Slovensko. Tuka dovtedy bez akéhokoľvek zákonného podkladu organizoval násilné deportácie židov, pričom organizátori a vykonávatelia tejto akcie, zrejme v súlade s danými pokynmi, používali aj najbrutálnejšie metódy. Do vydania tohto zákona vysťahovali zo Slovenska 39.805 židov ( v marci 5.003, v apríli 15.899 a v máji 18.903).

Poslanec slovenského snemu Dr. Vojtech Tvrdý pred Národným súdom vyhlásil: „Ten zákon bol vydaný preto, aby sa zabránilo väčšiemu zlu, aby sa zachránilo, čo sa zachrániť dá.“  

18. mája 1942 Veľvyslanec Ludin berlínskemu ministerstvu zahraničia píše: ... napriek všetkým protestom Vatikánu slovenská vláda sa nedala mýliť a dosiaľ dosť uspokojivo robila svoju židovskú politiku. Ludin.

23. máj 1942 Odpoveď Tuku na dve protestné nóty Vatikánu ohľadne deportácií Židov. Odpoveď bola veľmi neskorá – sedem mesiacov od prvej nóty (12.11.1941) a dva mesiace od druhej (14.3.1942):

Riešenie židovskej otázky je vážny problém, o ktorom príslušní úradní činitelia Slovenského štátu museli veľa uvažovať. Taktiež bol plán, že predseda vlády a minister zahraničných vecí niekoľko dní po obdržaní citovanej nóty v decembri 1941 mali odcestovať do Ríma a tiež chargé d ´affaires Svätej Stolice Burzio v rozhovore s predsedom vlády priznal, že miesto výmeny stručných a formálnych nót bude omnoho výhodnejšie ústne problém židov na Slovensku prejednať a na rôzne podrobné otázky dať ihneď exaktné vysvetlenie namiesto dlhého korešpondovania. Pre vonkajšie príčiny cesta do Ríma bola najprv odložená na január 1942 a potom na marec. Medzitým však nastal obrat v riešení židovskej otázky. Medzi činiteľmi Slovenského štátu a Nemeckej ríše boli rokovania o riešení problému európskych židov a bolo konštatované, že sa začalo vysťahovanie židov z Francúzska (obsadeného územia), Holandska, Belgicka, Protektorátu a z Ríšskeho územia, ba i Maďarsko prejavom svojho ministerského predsedu  Kállayho v zasadnutí výboru vládnej strany dňa 20. apríla t.r. prejavilo ochotu vyviezť z Maďarska 800.000 židov. Židia zo Slovenska budú umiestnení na niekoľkých miestach v okolí Lublina (district Lublin), kde natrvalo ostanú. Tamojšie obyvateľstvo bude vysťahované a na jeho mieste bude zriadený čisto židovský dištrikt s príslušnou samosprávou, kde budú môcť židia žiť medzi sebou a živiť sa vlastnou prácou. Rodiny ostanú pohromade. Celý poplach nastal z toho, že najprv museli tam ísť práceschopní židia a židovky, aby pripravili prístrešie na umiestnenie ostatných, najmä žien, starcov, nemocných a detí. Posielanie rodinných príslušníkov sa už začalo prevádzať, takže židovské rodiny budú pohromade. Medzinárodne právne a štátotvorne postavenie týchto židov bude také, že budú chránencami  (Schutzbefohlene) Nemeckej ríše. Pokrstení židia budú separátne usídlení na zvláštnom území, na čo sme dostali prísľub ríšskej vlády. Pokrstenými židmi sú podľa nášho zákona tí ľudia, predtým židovského náboženstva, ktorí sa dali pokrstiť pred 10. septembrom 1941, t.j. pred vstúpením v platnosť židovského kódexu. Najnovšie pokrstení židia nespadajú pod tento pojem, lebo sa pokrstili z konjunkturálnych príčin... Úradne nám bolo oznámené, že nemecká vláda sa postará o židov tak humánne, ako je len možné. Ten fakt potvrdila aj úradná správa experta slovenského ministerstva vnútra, ktorý v auguste minulého roku videl, ako vyzerá židovské mesto (Sosnovitz, Oppel), ktoré má svoju samosprávu a radu starešinov a políciu... Keďže v riešení židovskej otázky nastal taký obrovský obrat, stratili na význame tie námietky, ktoré kadinál štátny sekretár vo svojej nóte z 12. novembra 1941 priniesol...Žiadam teda, aby ste v zmysle tejto odpovede informovali Vatikán k jeho nótam.     

25. mája 1942 Prezident Tiso odvolal z funkcie náčelníka štábu HG Otomara Kubalu, ktorý patril k najradikálnejším gardistom, a na jeho miesto vymenoval Dr. Karola Danihela.

Tuka sa ďalej usiloval dosiahnuť, aby boli vyvezení aj rodinní príslušníci. Eichmann to najprv odmietal, ale potom dal súhlas na vyvezenie rodinných príslušníkov, prípadne celých rodín. 25. mája 1942 prišiel Eichmann do Bratislavy a Tukovi výslovne prisľúbil čo najľudskejšie zaobchádzanie so Židmi.

9. júna 1942 Slovenský Červený kríž, ktorého predsedom bol Martin Sokol, žiadal Medzinárodný Červený kríž, aby vzal na starosť vyvážaných Židov do bývalého Poľska, pretože Slovenský Červený kríž to nemá možnosť urobiť.

26. jún 1942 Správa nemeckého veľvyslanca Ludina do Berlína: Akcia evakuácie židov zo Slovenska uviazla na mŕtvom bode. Zaiste na základe cirkevných vplyvov, ako aj v dôsledku korupcie niektorých úradníkov, asi 35.000 židov dostalo zvláštne legitimácie, ktoré ich oslobodzujú od vysťahovania. Vysťahovanie židov je v širokých kruhoch slovenského ľudu veľmi nepopulárne. Tento postoj posiluje aj veľká anglická protipropaganda. Ministerský predseda Tuka však si praje, aby sa vo vysťahovaní židov pokračovalo, a prosí o podporu silným diplomatickým tlakom Ríše. Prosím o úpravu, či mám v tomto smere konať. Ludin.

29. jún 1942 Pre Ludina bol poslaný ďalekopis: Diplomatckú pomoc požadovanú ministerským predsedom Tukom môžete dať tým, že prezidentovi Tisovi príležitostne poviete, že zastavenie vysťahovania židov, a najmä oslobodenie 35.000 židov spod deportácií, by Nemcov udivilo, a to tým viac, že doterajšiu spoluprácu Slovenska v židovskej otázke si tu veľmi pochvaľovali. Weizsäcker.

10. júl 1942 Predsedníctvo slovenskej vlády rozhodlo, že výnimku od vysťahovania dostanú aj rodičia hospodársky dôležitých židov. Davtedy mali výnimku len rodičia pokrstených osôb, ktoré sa dali pokrstiť do 14. marca 1939.

Organizátori deportácií začínali mať problémy dať dokopy potrebný počet židov. Každý transport mal mať približne 1.000 osôb. Deportační komisári sa začali sťažovať, že ani na východe ani na západe, nie sú schopní zabezpečiť 1.000 židov. Vo svojich hláseniach píšu: skoro všetci židia majú nejaké výnimky a tí ostatní sú o všetkom včas informovaní a zalezú do úkrytov.

júli 1942 pracovníci ministerstva vnútra dali všetkým nemocniciam a ústavom pre duševne chorých príkaz, aby vydali židovských pacientov, z ktorých potom zostavili kompletný transport do Poľska.

auguste 1942 nebol vypravený žiaden transport.

1. september 1942 Prezident Tiso ako aj viacerí vládni činitelia sa postavili za stanovisko, že žiadny transport so židmi do Poľska nepôjde, pokiaľ vládna komisia nebude vyslaná do Poľska, aby zistili osud slovenských židov. Tuka žiadal u vyslanca Ludina súhlas k vyslaniu komisie. Komisia sa mala skladať, podľa návrhu niektorých členov vlády, z predstaviteľa predsedníctva vlády, z jedného katolického a jedného evanjelického duchovného. Ludin sa rozhodol určiť členov komisie sám. Správa Ludina do Berlína:

Pretože pre vysťahahovanie židov je tu stále silná nepriateľská propaganda v činnosti, plánujeme návštevu táborov slovenských židov v Lubline. Cestu by mal vykonať hlavný redaktor Fiala, spolupracovník „beratera“ pri slovenskom úrade propagandy Stengel a „berater“ pre židovské otázky, SS-Hauptsturmführer Wisliceny, ktorí by návštevu aj propagandisticky zhodnotili.

12. september 1942 Odpoveď z Berlína Ludinovi: S plánovanou cestou menovaných osôb do Lublina výlučne pre propagandistické využitie súhlasíme. Luther.

Posledné tansporty 18. a 20. septembra20. októbra 1942 mohli vypraviť len tak, že napriek opačným prísľubom siahli na židov skoncentrovaných v pracovných táboroch na Slovensku.

Potom bolo vyvážanie Židov zastavené až do septembra 1944 a to i napriek opätovným zásahom a naliehaniam zo strany Nemeckej ríše. Anglický židovský historik G. Reitlinger konštatuje, že tu išlo o prvé vzoprenie sa, o rebéliu Slovenska proti nemeckému tlaku na konečné riešenie „Endlösung“ židovskej otázky v Ríšou kontrolovanom európskom priestore.

1. október 1942 Správa Sicherheitsdienstu: Je všeobecne známe, že väčšina na Slovensku žijúcich židov sa už dala pokrstiť. Keď sa títo židia dozvedeli, že ich majú odsunúť do Poľska alebo do koncentračných táborov – a oni sa o tom dozvedia vždy včas – tak dajú jednoducho svoje maloleté deti mníškam. Židovské deti prijímajú a ukrývajú v oboch ženských kláštoroch v Žiline, to je v kláštore Vincentiniek a v kláštore školských sestier O. S. F. Židovskí rodičia potom zmiznú, t.j. skryjú sa, aby takto ušli odtransportovaniu. Kláštory mníšiek teda udržujú na to, aby židovské deti chránili.

7. november 1942 V denníku Gardista vyšla reportáž od šéfredaktora „Grenzbote“ Fritza Fialu: Ako žijú židia v novom domove na východe? Reportáž vyšla vo viacerých denníkoch Slovenska.

S povolením smerodajných ríšskych miest mohol som navštíviť v posledných dňoc po krátkej návšteve prechodného židovského tábora v Žiline aj nové sídla a sídelné oblasti židov na východe. Cítim sa zaviazaný, aby som aj svojim slovenským priateľom oznámil, čo som tam videl a zažil. V oboch mestách, ktoré som tu navštívil, býva vcelku 70.000 židov, ktorí tu bývajú úplne slobodne aj so svojimi rodinami. Židovský starejší Moszek Merin, aj v Bratislave známy ako predstavený bývalej židovskej obce, ma očakával. Tento židovský kráľ má poruke správny aparát – asi 70 židov a ešte 120 židovských policajtov. Nechám rozprávať Moszeka Merina: „My tu máme úplnú samosprávu. Židia vôbec neprídu do styku s nemeckými úradmi a ja sám osobne zodpovedám za poriadok smerodajným úradom. Sme tu dostatočne zásobovaní potravinami... Máme aj židovskú nemocnicu a úmrtnosť je dnes menšia ako predtým za poľského režimu“. Istý žid hovoril: „My tu vieme dobre, že všetci európski židia prídu sem, a aj môžem týmto židom iba povedať, že mnohí sa nemali nikde lepšie. Napíšte do novín, že my židia tu nemôžeme dostatočne vynachváliť ľudskosť a poriadnosť Nemcov voči nám, a my sami sme najšťastlivejší, že to, čo iní židia hovoria o Nemcoch, je lož:"

3. marec 1943 Predseda vlády Tuka adresuje list predsedovi biskupskej konferencie Dr. Kmeťkovi:

Vláda nechápe, prečo sa duchovenstvo a najmä katolícky klérus natoľko ohradzuje proti vysťahovaniu židov, ktorí sú zodpovední za všetku biedu slovenského národa. Slovenský klérus – česť výnimkám – len zriedkakedy ukázal toľkú starostlivosť o záujmy slovenského ľudu, akú teraz preukazuje voči židom, a to v mnohých prípadoch i voči tým nepokrsteným.

8. marec 1943 Katolícki biskupi vydávajú spoločný pastiersky list, ktorý sa čítal vo všetkých katolíckych kostoloch na Slovensku 21. marca 1943:

Milí v Kristu veriaci! Medzi problémami dneška otázka židovstva neprestáva zaujímať a znepokojovať mnohých veriacich, hoci úradné stanovisko cirkevné jasne sme vyložili v Katolických novinách 26. apríla 1942.  Jedni sa domnievajú, že so židovstvom sa u nás zaobchádza kruto, iní sú toho náhľadu, že postup oproti nemu je zhovievavý, ba až slabý. Aby ste, milí v Kristu veriaci, mohli správne posudzovať tento aktuálny pálčivý problém a nedali sa pomýliť bludnými náhľadmi, pokladáme za potrebné podať Vám tieto zásadné smernice:

1) Správny postup pri riešení každej otázky je ten, ktorý je usmerňovaný prirodzeným a zjaveným právom Božím. Prirodzeným právom jednotlivca, národa a štátu je brániť sa proti tým, čo ohrozujú jeho život a zamedzujú jeho rozkvet. No tak isto prirodzeným právom každého jednotlivca bez ohľadu na národnú príslušnosť je, že nikoho nemožno stíhať a trestať bez dostatočnej príčiny, ktorú treba v každom jednotlivom prípade dokázať podľa platných zákonných noriem. Ak sa previní jeden alebo i viac členov niektorého národa, prípadne národnej skupiny a menšiny, z toho ešte nenasleduje, že tým istým priestupkom možno obviniť celý národ, resp. národnú skupinu a menšinu. Prirodzenoprávna zásada žiada skúmať prečin alebo zločin v každom jednotlivom prípade a podľa toho i trestať. Chrániť navonok tieto prirodzeno-právne normy má za povinnosť i štátna moc, a aj ona sa má podľa nich spravovať. Radi vyzdvihujeme, že i ústavný zákon nášho štátu, na ktorom zákone má spočívať a z neho vyvierať celé zákonodarstvo, plne rešpektuje tento prirodzený zákon, keď hovorí: „Nikto nesmie byť potrestaný pre chovanie sa, ktoré porušilo právoplatnú trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred zákonom alebo zákonitou normou určená“ – 82. bod 2. úst. zák. č. 185/1939 Sl. z. Tento prirodzený zákon chráni i posväcuje náš Spasiteľ. Večne krásne podobenstvo Božského Majstra o milosrdnom Samaritánovi nedalo len základy všetkej ľudomilnej aktivite, dobročinnosti a samaritánskej službe, ale obsahuje v sebe aj hlbokú pravdu, že náš postoj k ľuďom nesmie ovplyvňovať ich rečová, štátna, národná, alebo rasová príslušnosť, veď keď nenávidený Samaritán zachraňoval nenávideného žida v jeho nešťastí, zaiste by nebol býval oprávnený robiť mu krivdu len preto, že je židom. A Božský Majster dodal príkaz, ktorý zaväzuje všetkých ľudí, no najmä všetkých kresťanov: Iď, i ty čiň podobne“ (Lk. 10,37). Ba toto prirodzené pravidlo cítili a uznávali aj staré klasické národy, veď od nich pochádza symbol spravodlivosti, ženská to postava s vážkami a zaviazanými očami. Tým sa vyjadrovala zásada, že právo, odmeny a tresty treba vysluhovať bez ohľadu na osobu, či je nám ona príjemná, či je rodina, priateľ, súkmeňovec alebo cudzinec. Z toho vyplýva, že uvedené prirodzeno-právne normy neslobodno nikdy narušiť, lebo prestúpenie každého prirodzeno-právneho zákona prv alebo neskôr prináša záhubu spoločenského poriadku a blahobytu. No neslobodno svojvoľne narušovať ani platný právny poriadok, lebo kto tak koná, podtína nielen korene štátnej a národnej existencie, ale spôsobuje bezprávie a rozsieva neistotu. Vedomí svojej zodpovednosti pred Bohom a svojej povinnosti chrániť prirodzené a zjavené normy Božie, musíme pozdvihnúť svoj rozhodný a výstražný hlas proti opatreniam, ktorými sa masove, bez náležitého zistenia viny každého jednotlivca, postihujú naši spoluveriaci a iní naši spoluobčania na ich osobnej, rodinnej a majetkovej slobode. Pre každého občana, ale pre každého držiteľa a vykonávateľa verejnej moci platí jasné a nedvojzmyselné ustanovenie Ústavy nášho štátu: „Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku... (§81. zák. č. 185/1939 Sl. z.) Majmä na pamäti slová Písma svätého: Čo nechcete, aby ľudia činili vám, nečiňte ani vy im.

2) V spomenutom vyhlásení uverejnenom v KN jasne sme vyložili svoje stanovisko v otázke krstu židov. Povoľovali sme a budeme povoľovať krst každému, o kom príslušný duchovný vydá svedectvo, že sa chce stať úprimne pravým kresťanom, berúc na seba všetky mravné a náboženské povinnosti, ktoré Cirkev svojim veriacim ukladá. Stalo sa, že pokrstenie jedného-druhého žida vyvolalo neľúbosť u niektorých veriacich, a to obyčajne pre oprávnenú kritiku predošlého života dotyčného novokresťana. Tu nám treba poukázať na nekonečné milosrdenstvo Božie, ktoré odpustilo poklesky hriešnej Magdalény, otvorilo nebesá pre kajúceho lotra, prijalo za apoštola mýtnika Matúša, ochotné je odpustiť každému jeho hriechy, ak sa chce polepšiť a viesť nový mravný život. Práve ten bývalý mýtnik Matúš zachoval nám tie poučné slová Pánove: „Nesúďte, aby ste neboli súdení, a akou mierou budete merať , takou nameria sa vám. A čo vidíš smietku v oku svojmu bratovi, kým brvná vo svojom nevidíš (Mt. 7,1-3). Toto pripomíname tým, čo sa vyslovili, že vraj nepôjdu do kostola, keď tam bude ten alebo onen, čo odpudzujú konvertitov miesto toho, aby ich s láskou prijali, ich vo viere a v kresťanských mravoch slovom a príkladom utvrdzovali. Ak žiadame uznanie občianskych práv a ochranu štátnej moci pre každého občana bez rozdielu pôvodu a národnosti, kým sa jeho osobná vina nedokáže, ešte zvrchovanejšou mierou žiadame uznať všetky práva kresťana pre každého, kto sviatosť krstu obsiahol. Až vtedy slobodno niekomu odoprieť práva kresťanské a občianske, keď svojím správaním si toho zaslúži. Toto sú zásady, ktoré sme ústne i písomne nesčíselne ráz hlásali a zastávali. Prizvukovať ich musíme teraz znovu, keď sa verejnosť dozvedá o chystaných opatreniach, protiviacich sa týmto zásadám.

3) Každá doba má svoje problémy. Osud národov závisí od toho, ako ich vyrieši. Ťažké problémy národné, sociálne, náboženské čakajú na riešenie aj dnes. Keď sa tieto problémy neriešia podľa spravodlivosti a lásky Kristovej, vrhajú sa národy do vojny. Od začiatku tejto vojny zneje z hlbín našich sŕdc vrúcna modlitba: Od moru, hladu a vojny vysloboď nás, Pane! Od jej začiatku neprestávame napomínať vás, milí veriaci, volať k nebeskému Otcovi o spravodlivý pokoj. Presvedčení sme, že sv. Otec pápež Pius XII., tak, ako aj za prvej svetovej vojny pápež Benedikt XV., je s týmito našimi modlitbami spojený, veď jeho heslom je: Pokoj je dielom spravodlivosti, - a že so všetkou svojou duchovnou nadvážnosťou pracuje na diele pokoja u mocnárov sveta. Podporujeme jeho námahy stálymi modlitbami za pokoj sveta, za spravodlivé riešenie všetkých problémov ľudstva. Ak podporujeme ich aj cnostným životom, verným nasledovaním Božích príkazov, plnením zákonov spravodlivosti a lásky usilujme sa zaslúžiť si odňatie hrozného biča vojny a stály pokoj sveta. Keď spravodlivosť bude panovať na svete, vtedy dozrie jej ovocie: celým svetom očakávaný pokoj. Prosiac, aby Božia Prozreteľnosť posilňovala vás v týchto ťažkých časoch hojnosťou svojich darov, udeľujeme vam svoje arcipastierske požehnanie. Dané dňa 8. Marca 1943. Dr. Karol Kmeťko, biskup nitriansky, Ján Vojtaššák, biskup spišský, Pavel Gojdič, biskup prešovský, Dr. Pavel Jantausch, biskup, apoštolský administrátor trnavský, Jozef Čársky, biskup, apoštolský administrátor košický, rožňavský a satmársky, Dr. Andrej Škrábik, koadjutor, biskup banskobystrický, Dr. Michal Buzalka, svätiaci biskup trnavský. 

7. apríl 1943 Veľvyslanec Dr. Burzio z príkazu Vatikánu ide za predsedom vlády Tukom, aby protestoval proti chystaným deportáciam 4.000 židov, ktoré pripravilo ministerstvo vnútra. „Monsignore, nechápem, prečo sa Vatikán mieša do osudu slovenských židov. Povedzte Svätej Stolici, že som si svoje konanie dobre premyslel. Neviem pochopiť, prečo mi chcete zabrániť splniť odhodlanie pozbaviť Slovensko židov, tej bandy zločincov a ganstrov“... Burzio odpovedal: „Je nie spravodlivé tisíce žien a nevinné deti, ktoré minulého roku deportovali, považovať za zločincov a takto s nimi nakladať... Vaša Excelencia, určite pozná smutné správy, ktoré prichádzajú o osude židov deportovaných do Poľska a Ukrajiny. Celý svet o tom hovorí. Aj keby som snáď vedel porozumieť tomu, že nejaký štát chce odbúrať normy prirodzeného práva a prikázania kresťanstva, predsa by len nemal takýto štát vo svojom vlastnom záujme ignorovať mienku sveta a posudok dejín.

8. apríl 1943 Predseda Tuka informoval členov vlády o svojom stretnutí s Burziom. Skoro všetci ministri sa proti Tukovmu postupu ohradili. Prezident Tiso spolu s ministrom školstva vyhľadali Dr. Burzia a ospravedlnili sa mu za Tukovo chovanie. Zároveň ho ubezpečili, že transport 4.000 židov do Poľska nebude vypravený a že ďalšie deportácie zastavia.

13. apríl 1943 Tajná správa veľvyslanca Ludina na ministerstvo zahraničia v Berlíne: Slovenskí biskupi zaslali katolíckym duchovným pastiersky list s úpravou, aby ho prečítali 21. marca vo všetkých kostoloch. Text v nemeckom preklade pripojujem. Ako sa to dnes javí, prečítanie prijali s rôznymi pocitmi a v mnohých prípadoch nie takými, aké sa predpokladali. Údajne v niektorých obciach sa kňazi zdráhali pastiersky list prečítať, inde zase kňazi v kázňach pripojovali komentáre, ktoré sa snažili obyvateľstvo ukľudniť a pôsobenie pastierskeho listu zmenšiť. Vo všeobecnosti možno povedať, že ako v politických, tak aj v cirkevných kruhoch badať negatívny účinok... Z katolíckych kruhov dôverne mi oznámili, že prečítanie listu sledovalo vyslovene politické a nie cirkevne-dogmatické ciele. List pripravil slovenský veľvyslanec pri Vatikáne Sidor spolu s určitými vatikánsko-politickými kruhmi na Slovensku. Tento názor nie je však ešte potvrdený... Nedávno rozprával mi ministerský predseda Dr. Tuka, že ho vyhľadal pápežský pronuncius Msgr. Burzio, aby osobne z príkazu Svätej Stolice protestoval proti pokračovaniu v deportáciách židov. On protest neprijal, ale ukázal hneď na politický ráz tejto záležitosti, ktorá sa nijak nedotýka záujmov Svätej Stolice. Pronuncius potom odstúpil od prednesenia protestu a apeloval len na katolícko-kresťanské svedomie ministerského predsedu. Dr. Tuka na to odpovedal, že on v tomto ohľade má ešte vyššiu inštanciu ako pápež, a to svojho spovedného otca. Ten sa ho opýtal, či môže s čistým svedomím uskutočňovať vysťahovanie židov ako s niečim, čo je v záujme národa. Keď Tuka odpovedal mu kladne, jeho spovedný otec nevzniesol proti opatreniam žiadne námietky. Našim propagandistickým miestam dal som úpravu v antisemitskej propagande pokračovať, avšak k pastierskemu listu a ani k vysťahovaniu židov nezaujímať žiadne stanovisko. Ďalej dal som príkaz vo veci vysťahovania židov na slovenskú vládu nevyvýjať žiadny tlak. Tento môj postoj sa ukázal doteraz ako správny, pretože nátlak na opatrenia slovenskej vlády v tomto smere by bol skôr na škodu veci, ako užitočný. Zásadne však samozrejme zaujímam to stanovisko, že čo najskoršie úplné vysťahovanie židov zo Slovenska je veľmi žiadúce. Ludin.

5. máj 1943 Vatikán zaslal slovenskej vláde ďalšiu protestnú nótu pod číslom 2731/43: „Svätá Stolica verila, že slovenská vláda v súlade so zmýšľaním vlastného obyvateľstva, ktoré z veľkej väčšiny je katolícke, nebude pokračovať v násilnom vysídlovaní osôb patriacich k takzvanej židovskej rase. Preto Svätá Stolica s veľkým bôľom sa dozvedela o neustávajúcich transportoch tohto druhu z územia republiky. Tento náš bôľ je o to väčší, že, ako to z rôznych strán počujeme, Tukova vláda si zaumienila previesť úplne vysťahovanie všetkých slovenských židov, neušetriac pritom ani pokrstené ženy a deti. Mimo iného svedčí o tom aj prejav ministra vnútra, prednesený v Ružomberku 7. februára, podľa ktorého po vysťahovaní 80% židov bude treba teraz aj zbývajúcich 20.000 židov odstrániť zo Slovenska. Svätá Stolica by sa spreneverila svojmu božskému poslaniu, keby sa neohradila proti týmto opatreniam, ktoré porušujú základné práva osôb len preto, že patria k určitej rase... Bolesť Svätej Stolice je mimoriadne veľká, pretože tieto opatrenia sa konajú medzi ľudom s hlboko zakorenenou katolíckou tradíciou, a to vládou, ktorá sa označuje za nasledovníka a ochrancu tejto tradície...

5. máj 1943 Odpoveď ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky na vatikánsku nótu: Prejav ministra vnútra Macha v Ružomberku dňa 7. februára 1943 má sa ponímať v tom zmysle, na ktorom sa vo veci vysťahovania židov uzniesla vláda Slovenskej republiky, že totižto: 1) Štátu nebezpeční židia budú vysťahovaní zo Slovenska. 2) Židia, ktorí nie sú zapojení do slovenského hospodárskeho alebo kultúrneho života, budú koncentrovaní na Slovensku, a to pokrstení a nepokrstení v osobitných táboroch, kde im bude daná možnosť pracovať. 3) Židia, ktorí dostali od prezidenta Slovenskej republiky alebo od rezortných ministrov výnimku, môžu vykonávať svoje povolanie nehatene a nebudú rušení vo svojom súkromnom živote. Toto stanovisko oznámte na patričných miestach s tou doložkou, že slovenská vláda v dohode s úradmi Veľkonemeckej Ríše postará sa vyslať osobitnú slovenskú komisiu zloženú z katolíckeho a protestantského kňaza, z jedného úradníka a novinára, a táto komisia vyhľadá v Poľsku sa nachodiacich bývalých slovenských štátnych príslušníkov, aby sa informovala a hodnoverne zistila, za akých životných podmienok sa tam nachádzajú, a či je pokrsteným židom zo Slovenska v tamojších koncentračných táboroch daná možnosť vykonávať svoje kresťanské a náboženské povinnosti. Správu tejto komisie Vám ešte oznámime.

15. máj 1943 Predseda vlády Tuka intervenoval u nemeckých úradov a žiadal vyslať komisiu do koncentračných táborov, kde boli umiestnení bývalí slovenskí občania židovského pôvodu.

22. máj 1943 Pápežský nuncius v Istanbule Roncalli (neskorší pápež Ján XXIII., ktorý bol v roku 2014 vyhlásený za svätého) židovskej organizácii Jewish Agency oznámil: „Som veľmi šťastný, že Vám môžem oznámiť, že podľa správ z Bratislavy v dôsledku intervencie Svätej Stolice ďalšie deportácie zatiaľ zastavili“.

2. jún 1943 Odpoveď šéfa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Eichmanna legačnému radcovi von Thaddenovi. Tajné. Vec: Vysťahovanie židov zo Slovenska – pastierske listy slovenských biskupov proti štátnym protižidovským opatreniam. Odpoveď na prípis z 15.5.1943. K návrhu ministerského predsedu Dr. Tuku zaslanému nemeckému vyslanectvu v Bratislave vyslať do jedného nemeckého koncentračného tábora pre židov v obsadenom Poľsku zmiešanú slovenskú komisiu oznamujem, že takáto prehliadka len nedávno sa už uskutočnila, a síce zo strany slovenskej sa jej zúčastnil Fiala, šefredaktor časopisu „Grenzbote“. Pokiaľ sa ministerský predseda Dr. Tuka dožaduje popísania pomerov v židovských táboroch, možno poukázať na sériu článkov tohto redaktora. Tieto články doplnené mnohými obrázkami vyšli v časopisoch „Grenzbote“, „Slovák“, „Slovenská politika“, „Gardista“, „Magyar hirlap“ a v „Pariser Zeitung“ a agentúra Transkontinent Press dodala ich skoro všetkým význačnejším novinám na južnom Východe. Všetky do úvahy prichádzajúce čísla týchto novín, okrem Pariser Zeitung, sú k dispozícii u poradcu pre židovské otázky pri nemeckom vyslanectve v Bratislave SS-Hauptsturmführera Wislicenyho. Mimochodom, na obranu proti ohováračským povestiam kolujúcim na Slovensku o osude evakuovaných židov možno poukázať na poštový styk týchto židov so Slovenskom. Táto pošta prechádza centrálne cez poradcu pre židovské veci pri nemeckom vyslanectve v Bratislave, a napríklad pošta len pre Slovensko za mesiace február-marec vykazuje viac ako 1.000 listov a dopisníc. Vzhľadom na to, že ministerský predseda Dr. Tuka považuje za potrebné získať informácie o pomeroch v židovských táboroch, z našej strany nemáme žiadnych námietok proti tomu, aby si túto korešpodenciu prezreli pred jej ďalším odoslaním adresátom. Z poverenia: Eichmann.

V lete 1943 nacistické úrady poverili viesť jednania so slovenskými činiteľmi vo veci vysťahovania židov SS-Oberführera Veesenmayera. Vzhľadom na neustále intervencie zo strany Vatikánu i zo strany neutrálneho Švajčiarska mu prikázali, aby bol obozretný.

3. júl 1943 SS-Oberführer Veesenmayer napísal poznámku pre vyslanca von Sonnleithnera: Po prednese o stave židovskej otázky na Slovensku a o mojom dalšom neoficiálnom jednaní s Tisom pán RAM (Reichsaussenminister) rozhodol, že toho času nepomýšľa Tisu oficiálne vystaviť tlaku pre konečné riešenie židovskej otázky na Slovensku. Práve tak si pán RAM nepraje, aby v tomto smere vyslanec Ludin niečo podnikal. Naproti tomu súhlasí pán RAM s tým, aby som na Tisu pri svojej najbližšej návšteve neoficiálne vplýval k urýchlenému konečnému riešeniu židovskej otázky na Slovensku. Možem sa pritom odvolávať na súhlas pána RAM-a. Vyslanca Ludina treba v tomto zmysle upovedomiť. Fuschl. 3. Júna 1943. Veesenmayer.

21. júl 1943 SS-Standartenführer Wagner zo zahraničného úradu v Berlíne poslal Ludinovi inštrukcie od ríšskeho ministra zahraničných vecí:

Tajná vec. Veľavážený pán vyslanec! Ríšsky zahraničný minister ma poveril oznámiť Ván nasledovné: Toho času je nie žiadúce slovenskú vládu nabádať k ďalšiemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku. Preto zatiaľ ani vyslanectvo nech v tomto smere nič nepodniká. Naproti tomu však je potrebné neoficiálne prezidentovi štátu naznačiť, že i dnes je naším záujmom doriešenie židovskej otázky na Slovensku. Pán ríšsky minister zahraničia nariadil, aby SS-Oberführer Dr. Veesenmayer pri najbližšej návšteve u prezidenta republiky túto otázku doniesol na pretras. SS-Oberführer Veesenmayer dostal oprávnenie pri tejto príležitosti odvolať sa na súhlas pána RAM-a. SS-Oberführer Veesenmayer nám oznámil, že asi za 2 týždne pocestuje znova do Bratislavy. Bližšiu správu Vám podá on sám. So srdečným pozdravom a Heil Hitler! Wagner. Pánu vyslancovi Ludinovi v Bratislave.

V lete 1943 urobil Tuka ešte posledný pokus deportovať zo Slovenska ďalších židov. Vaškovo XIV. oddelenie ministerstva vnútra dostáva príkaz s najväčším urýchlením vyviesť 5.000 židov do Poľska. Príkaz bol prísne tajný. O týchto prípravách sa dozvedel poslanec Pavel Čarnogurský, ktorý informoval nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťku, že pán Tuka pokračuje celkom na svoju päsť bez ohľadu na záujmy štátu, národa a bez ohľadu na to, do akej katastrofálnej situácie nás privádza. Kmeťko ihneď intervenoval prezidenta Tisu:

Biskupský úrad v Nitre. Číslo 403/XIII/1943. Nitra, 30. Júla 1943. Vaša Excelencia, Slovutný pán prezident! Z hodnoverného prameňa sa dozvedám, že Ministerstvo vnútra pripravuje pre najbližšie dni štyri transporty židov, ktoré sa majú ihneď vyviesť do Poľska. Ide okrúhle o 5.000 židov, medzi ktorými väčšina zaiste bude pokrstených. Verejnosť o tejto najnovšej akcii sa má dozvedieť iba potom, keď vec bude definitívne vybavená. Stanovisko biskupského zboru v tejto otázke bolo opätne i verejnosti dané na vedomie. Keďže chystaná akcia nie je v súlade s týmto stanoviskom, ba je proti nemu a proti princípu ľudskosti, prosím Vašu Excelenciu o zakročenie a prekazenie plánovanej akcie. S výrazom hlbokej úcty Dr. K. Kmeťko, biskup, predseda biskupských konferencií.

13. august 1943 Nitriansky biskup Kmeťko poslal poslancovi Čarnogurskému list: „Od pána ministra Macha a na moju intervenciu dostal som túto odpoveď: Bol mi doručený Váš list, ktorý ste poslali pánu Prezidentovi. Oznamujem Vám, že nepadlo nijaké rozhodnutie, podľa ktorého by bolo v programe t.č. pokračovať vo vyvážaní židov. Nezodpovedá teda pravde, že by malo byť vyvezených 5.000 židov, ktorých väčšinu mali tvoriť pokrstení židia.

20. august 1943 Pracovník nacistickej bezpečnostnej služby v Bratislave poslal svojmu nariadenému do Viedne hlásenie: Vec: Tisove výroky k riešeniu židovskej otázky. Dňa 24.7.1943 obec Veľká Bytča pozvala Tisu na rybolov. Pri tejto príležitosti dal Tiso tamojším obyvateľom rôzne informácie o riešení židovskej otázky. Prehlásil, že židia v žiadnom prípade nebudú už deportovaní, ale v najhoršom prípade ich &len sústredia doma. O tomto vyjadrení sa židia veľmi skoro dozvedeli a prijali ho s radosťou.

22. november 1943 Keď predseda vlády Tuka viackrát žiadal vyslanca Ludina o vydanie súhlasu k návšteve židovských táborov, Ludin sa obrátil na ríšske ministerstvo zahraničia: Ministerský predseda Dr. Tuka mňa už viac ráz žiadal o súhlas k prehliadke židovských táborov slovenskou komisiou. Túto žiadosť teraz odôvodňuje tým, že vo vláde viacerí páni sú tej mienky, že odňatie výnimiek židom by znamenalo prakticky ich odsúdenie na smrť, keďže s ich vyvezením zo Slovenska je spojená aj ich fyzická likvidácia. Ministerský predseda zdôraznil, že práve, aby týmto názorom odporoval, neodmietol vo vláde požiadavku na návštevu táborov, ale prisľúbil vec predložiť cez nemecké vyslanectvo zahraničnému úradu. Ministerský predseda poznamenal, že je to aj v záujme Nemcov, aby dal vo vláde správne vysvetlenie aj pre ten prípad, že by prehliadka táborov sa nemohla uskutočniť. Odpoveď šéfa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby z 2. júna 1943 je aj z týchto dôvodov nevyhovujúca. Prosím zistiť, či by sa predsa len nemohla v nejakej forme uskutočniť žiadaná prehliadka. V opačnom prípade dovoľujem si požiadať o úpravu, akú odpoveď mám dať ministerskému predsedovi, ktorý by potom referoval vláde. Ludin

17. decembra 1943 Najvyšší správny súd SR vyniesol rozsudok, podľa ktorého sa mali židovským náboženským obciam vrátiť zhabané majetky, lebo na to neboli zákonné podklady. Pre nemecké úrady to bola neslýchaná provokácia zo strany Slovákov. Predsedom Najvyššieho súdu v Bratislave bol Dr. Martin Mičura.

 

Volebný program 2022

Profilový rozhovor - TV Bratislava

Mega Zlodejina vedenia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti
(z predvolebnej debaty na TA) 

Diskusia s kandidátom na primátora Bratislavy - TV Slovan

© 2022 Miroslav Vetrík • tvorba eshopu cez UNIobchod, webhosting spoločnosti WEBYGROUP