Karol Sidor - prvý slovenský politik, ktorý sa postavil proti Hitlerovi

Karol Sidor sa narodil v Ružomberku 16. júla 1901. Bol jedným z najbližších spolupracovníkov Andreja Hlinku. V roku 1920 sa stal členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). V rokoch 1929 - 1938 ako šéfredaktor viedol stranícky denník HSĽS - Slovák. V rokoch 1935 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia. Pri prezidentskej voľbe v roku 1935 sa postavil proti podpore Beneša, ktorú za HSĽS vyjednal Jozef Tiso. Na znak nesúhlasu s touto podporou sa vzdal poslaneckého mandátu.

V rokoch 1938 – 1939 bol šéfom tlačových podnikov HSĽS a veliteľ Hlinkových gárd. Bol zástanca orientácie slovenskej politiky na Poľsko, v ktorej sa však sklamal, pretože Poľsko po viedenskej arbitráži vznieslo voči Slovensku ďalšie územné nároky a zabralo niekoľko dedín na Orave, kde hneď začalo s násilnou polonizáciou.

Patril k radikálnemu krídlu. Často vyzýval Židov, najmä tých, čo boli aktívni v marxistických stranách, aby opustili Slovensko a odišli do Birobidžanu – do sovietskej autonómnej oblasti, ktorú vytvoril Stalin na Ďalekom východe. S jeho menom sa spájalo i gardistické zvolanie: „Pozor žide, Sidor ide.“ 

Od decembra 1938 do marca 1939 bol minister bez portefeuille v Česko-slovenskej vláde. Po odvolaní autonómnej vlády Jozefa Tisu československým prezidentom Háchom, bol 11. marca 1939 vymenovaný za jej nového predsedu a o 21.30 hod. mu to bolo úradne oznámené telefonátom z Prahy. O 22.00 hod. túto informáciu priniesol pražský rozhlas a o krátku chvíľu nato i bratislavský rozhlas spolu s informáciou o nových členoch vlády.

Telefóny u nich doma začali zvoniť a priatelia  schádzať a gratulovať. Po chvíli sa utiahol, aby si pripravil do rozhlasu príhovor. Krátko nato sa ohlásil Karmasin a prišiel mu oznámiť, že dostal telegram, že v túto noc chce s ním rokovať štátny podsekretár ministerstva zahraničia v Berlíne Viliam Keppler sprevádzaný viedenským miestodržiteľom Seyss-Inquartom, jeho sekretárom Dr. F. Hamerschmidtom a viedenským županom J. Bürckelom.

Karmasin ho poprosil o odpoveď, či ich môže prijať vo funkcii ministerského predsedu vlády?

Áno, môžem ich prijať. Budem rád, keď sa od nemeckých zodpovedných činiteľov dozviem o stanovisku Nemecka k slovenskej otázke a k Č-SR. Iba mi je čudné, že na jednej strane nemeckí páni z Berlína a Viedne chcú so mnou hovoriť a na druhej strane nemeckí páni z Bratislavy na mňa útočia v Grenzbote. Čo si mám o tom myslieť. O akú hru tu ide? A kde je tu dôslednosť?  Časopis Grenzbote som dal konfiškovať. Namiesto Karmasina odpovedal ríšsky Nemec: Grenzbote predsa nie je orgánom nemeckej vlády. Ona s tým časopisom nemá nič spoločné. Volať na zodpovednosť nemeckú vládu v Berlíne za písanie v bratislavskom časopise nemožno.   

Na toto vysvetlenie Sidor neodpovedal a dohodli sa, že pánov z Berlína a Viedne prijme ešte tejto noci. Potom dokončil svoj prejav a išiel ho predniesť do rádia. Domov sa vrátil až po polnoci.

Nakoľko si nebol istý, či príde ozajstný Keppler, nechal zobudiť ministra hospodárstva Petra Zaťka, ktorý bol na hospodárskych vyjednávaniach v Berlíne a s Kepplerom sa poznal.

Karmasin sa u Sidora ohlásil o pol štvrtej ráno. Za chvíľu sa dostali do vládnej budovy. Bola nedeľa 12. marca. O 4.00 hod. prišla nemecká delegácia. 25-30 Nemcov. Jeden z nich mal tvár poznačenú rezmi a švíkmi, oko nesymetricky vložené do jamky. Minister Zaťko šiel k nemu a vítal ho. Bol to Keppler. Hneď za ním prichádzal vyšší krívajúci muž, miestodržiteľ Rakúska Seyss-Inquart. Vedľa neho so schýlenou hlavou a červenou tvárou gauleiter Jozef Bürckel.

Títo traja sa so Sidorom privítali. Sidor položil otázku, či zostanú v tejto miestnosti alebo prejdú do druhej. Keppler sa vyjadril, že by rád hovoril v užšej spoločnosti, v osobitnej izbe. Prešli teda do susednej miestnosti – všetci traja ríšski Nemci, poslanec Karmasin, viedenský Slovák Rudolf Vávra, minister Zaťko a redaktor Slováka Aladar Kočiš.

„Führerovi prichádza zo Slovenska čoraz viac žiadostí o osamostatnenie – začal Keppler. Führer sa chce presvedčiť z Vašich úst pán Sidor o skutočnom stave vecí, a preto Vás žiadam o Vašu mienku.“

„Neviem úradne  nič o tom, že by Führer dostával zo Slovenska takéto žiadosti. Viem iba o tom, že takéto listy prichádzajú vraj do slovenského vysielača vo Viedni.“

Keppler si Sidora premeral jedným okom a zvýšeným hlasom reagoval: „Neráčte o mojich slovách pochybovať.“ Na tvárach prítomných sa objavilo zdesenie.

„Nepochybujem o Vašich slovách, znovu však opakujem, že ani jeden zo smerodajných slovenských politikov sa s takouto prosbou na Führera neobrátil. Ak by áno, určite by som o tom vedel.“

„Ja som neprišiel demokraticky a parlamentárne s Vami diskutovať,“  vybuchol Keppler, „z rozkazu Führera som prišiel zistiť skutkový stav veci.“

Na to Sidor neodpovedal. Vtom sa ozval Bürckel: „Pán Sidor, chcem sa s Vami porozprávať osobitne.“ Prešli do vedľajšej miestnosti. Bürckel, Karmasin a Sidor. Bürckel vytiahol text nemeckého telegramu adresovaného Führerovi do Berlína. V telegrame bolo, že sa utvoril samostatný štát, ustanovila jeho vláda a Slovenský štát a jeho vláda prosia Hitlera, aby ich vzal pod ochranu Veľkonemeckej ríše. Telegram bol podpísaný – dr. Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničných vecí Slovenského štátu. Na druhom papieri, ktorý Bürckel podal bol zoznam novej vlády v tomto zložení:

Jozef Tiso, predseda Slovenského štátu

Karol Sidor, predseda vlády a minister vnútra

Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničných vecí

Matúš Černák, minister školstva a národnej osvety

Karol Mederly, minister financií

Mikuláš Pružinský, minister hospodárstva

Jozef Kirschbaum, minister dopravy

Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany

Alexander Mach, minister propagandy

Vojtech Tuka, minister pravosúdia

„Tak prosím“ – zvýšil hlas Bürckel – „ako to, že o tom nič neviete? Predsa ste k tomu dali svoj súhlas. O tomto s Vami telefonoval Ferdinand Ďurčanský a jemu ste v tomto zmysle poslali ústny odkaz od Jozefa Kirschbauma. Máme dvoch svedkov, ktorí to vypočuli.“

Sidor ticho a rozvážne odvetil: „Aj ja mám dvoch svedkov, ktorí môj telefonický rozhovor s Ďurčanským počúvali. Nič som nehovoril ani o vyhlásení Slovenského štátu a tým menej o zložení jeho vlády. Kirschbaumovi som nedával taký ústny odkaz pre Ďurčanského, o akom hovoríte.“

„Ako je možné,“ – pýtal sa Bürckel – „že Vás Führer uznal ako predsedu slovenskej vlády a vy ste pred chvíľou prijali predsedníctvo vlády z rúk Čechov?“

„Ja som z rúk Čechov nič neprijal. Stal som sa predsedom vlády Slovenskej krajiny z poverenia predsedníctva Hlinkovej strany a na návrh predsedníctva Slovenského snemu. Prezident Hácha je oprávnený vymenovať novú vládu, keď mu taký návrh predložilo predsedníctvo slovenského snemu. Keď som nechcel, aby na Slovensku zbytočne tiekla krv, musel som predsedníctvo vlády prevziať a dať Slovensku civilnú vládu. Článok V., bod 4 ústavného zákona 299 z 22.11.1938 o autonómii Slovenskej krajiny o tom hovorí: členov slovenskej krajinskej vlády, tvoriacej súčiastku ústrednej vlády, menuje prezident republiky na návrh predsedníctva snemu Slovenskej krajiny, ak je tento ustanovený. A slovenský snem bol ustanovený 18.1.1939 v Bratislave.“     

Bürckela Sidorov výklad nezaujímal. Vykríkol: „Führer nemôže byť blamovaný. Führer nemôže byť podvádzaný!“

„Ja som Führera ani neblamoval, ani nepodviedol.“

„Prosím,“  zmenil tón Bürckel, „akú mienku máte o Ďurčanskom?“

Sidor si uvedomil, že mohol by povedať, že Ďurčanský odišiel do Viedne bez jeho vedomia i bez vedomia Tisa. V zahraničí koná na vlastnú päsť. Nik za ním nestojí. O jeho akcii vie iba niekoľko mladých ľudí, ktorých mal okolo seba. Ale nepovedal to. Tým by sa rozhovor skončil a Ďurčanský by bol na druhom brehu Dunaja odstrelený za to, že podviedol Führera. Sidor sa rozhodol chrániť život Ďurčanského, ktorý bol kedysi jeho priateľom. Preto odpovedal:

„Dr. Ferdinand Ďurčanský je čestný muž. Konal, ako mu svedomie diktovalo.“

„Teda, aký je rozdiel medzi Vami a Ďurčanským?“

„Rozdiel je ten, že Ďurčanský koná vo Viedni, čo CHCE a ja konám v Bratislave, čo MÔŽEM.“

„Ste teda aj Vy za samostatné Slovensko?“

„Áno, ja som tiež za samostatné Slovensko. Mám však sto a sto najlepších slovenských ľudí zavretých. Najprv tých musím vyslobodiť a za ich pomoci nastoliť silnú vládu na Slovensku. Z rúk Prahy som nič neprijal, som vojakom slovenského národa.“

Bürckel začal používať tie isté isté vyhrážky ako deň predtým Goldbach a Carbus. Sidor na to odsekol, že mu na ministerských kreslách nezáleží, pretože v politike išiel vždy za záujmom svojho národa.

„Vy máte vyhlásiť štátnu samostatnosť Slovenska! Keď sa to bojíte vykonať v Bratislave, poďte s nami do Viedne a tam to vyhlásite do rádia.“

Sidor odpovedal pokojne, že to urobiť nemôže. Veď keby to aj vo Viedni vyhlásil a vrátil sa do Bratislavy, tu by ho mohla Strana a Slovenský snem dezavovať a jeho vyhlásenie Slovenského štátu odmietnuť.

„To by sa nestalo, my Vás pokladáme za vodcu Slovenska a čo vodca Slovenska povie, to musí schváliť i Strana i Slovenský snem, lebo taká je jeho vôľa.“

„Každý, hovoríte?“ opýtal sa Sidor Bürckela.

„Áno, každý!“ rázne odpovedal Bürckel.

„Tak, keďže ste teraz na Slovensku, ráčte sa aj vy podrobiť vôli vodcu Slovenska o tom, kedy sa vyhlási slovenská štátna nezávislosť.“

Bürckel vyskočil zo stoličky a vybehol z miestnosti. Sidor išiel pokojne za ním a sadol si na svoje pôvodné miesto oproti Kepplerovi. Bürckel opísal ich rozhovor.

„Súhlasí to?“ opýtal sa Keppler.

„Súhlasí,“ odpovedal Sidor.

Nato Keppler a ostatní páni vstali a Keppler povedal:

„Ráčte vziať na vedomie pán Sidor, že som neprišiel do Bratislavy miešať sa do vnútorných vecí Č-SR. Prišiel som z rozkazu Führera zistiť situáciu tak, ako ju vidíte. Nič viac. Beriete to na vedomie?“

„Beriem,“ odvetil Sidor. Nemci sa potom odmerane rozlúčili.

Počas tohto rozhovoru slovenský vysielač vo Viedni celú noc vysielal ľudové piesne a hlásateľ stále upozorňoval, aby ľudia čakali pri aparátoch na dôleité vyhlásenie o Slovensku. Slovom čakali na Sidorovo vyhlásenie a to sa neuskutočnilo. Viedenské rádio muselo s hanbou ukončiť vysielanie bez tohto dôležitého vyhlásenia.  

14. marca 1939 na zasadnutí Slovenského snemu Sidor podal demisiu ako predseda autonómnej vlády vzhľadom na zahraničnú situáciu. Po vyhlásení samostatnosti Slovenska bol vymenovaný za ministra vnútra Slovenského štátu. Nemci ešte v tento deň vzniesli výhrady k jeho voľbe za ministra. K sviatku Veľkej noci Sidor uverejnil úvodník v denníku Slovák, ktorý Nemci pokladali za urážku ich ríše. Na nátlak Nemcov 18. apríla 1939 podal demisiu a musel sa stiahnuť zo slovenského politického života. Aj na odporúčanie spišského biskupa Jána Vojtaššáka sa rozhodol vstúpiť do diplomatických služieb a opustiť Slovensko.

Po nadviazaní diplomatických služieb s Vatikánom vláda SR rozhodla, že Sidor pôjde do Ríma a vo Vatikáne bude pôsobiť vo funkcii mimoriadneho ministra a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky. 12. júna 1939 jeho poverovacie listiny podpísal predseda vlády Jozef Tiso a 7. júla 1939 ich Sidor odovzdal na audiencii pápežovi Piusovi XII. Vo vatikánskom i v rímskom prostredí sa rýchlo udomácnil. Mal vysoký morálny kredit medzi diplomatmi aj vďaka tomu, že sa v marci 1939 vzoprel Nemcom a povedal im rozhodné  „nie“ k rozbitiu Československa. Zúčastňoval sa na oficiálnych podujatiach. Úzky kontakt udržiaval s poľským zástupcom pri Svätej stolici Kazimierzom Pappém, prostredníctvom ktorého získaval mnohé cenné informácie ohľadne zahraničnej i vnútornej politiky aj v súvislosti so slovenským štátom a jeho budúcnosťou.

Vďaka Pappému sa v roku 1943 Sidor stretol s newyorským kardinálom Francisom Spellmanom, ktorý od talianskej vlády dostal voľnosť pohybu v Ríme aj na pôde Vatikánu. Kardinál Spellman mal v Taliansku za úlohu „odviesť dobrozdanie Vatikánu o situácii v rôznych štátov po vojne.“ Ďalej sa Sidorovi podarilo stretnúť aj s americkými zástupcami pri Svätej stolici M. Taylorom a H. Tittmanom. Na požiadanie Tittmana vypracoval memorandum La Question Slovaque (Slovenská otázka), kde opísal reálie Slovenska a jeho politické začlenenie v strednej Európe. V materiáli sa údajne vyslovil za bližšie nešpecifikovanú "federáciu Slovákov, Poliakov a Čechov a proti vráteniu sa Slovákov do Uhorska alebo do predmníchovskej ČSR". Tieto stretnutia boli ilegálne. Slovensko bolo v zahraničnej politike podriadené Nemecku a Sidor bol sledovaný príslušníkmi nemeckej tajnej polície.

Sidor sa od začiatku svojho pôsobenia vo Vatikáne usiloval, aby bol prijatý konkordát medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Slovenská strana pripravila v roku 1941 pracovný variant dohody, ale v súlade s Ochrannou zmluvou uzavretou roku 1939 s Nemeckom, musela ho najprv predložiť na posúdenie do Berlína, čo spôsobilo veľké zdržanie. Konkordátom posilnené Slovensko by sa zjavilo na cirkevných mapách ako samostatná provincia a tým by malo lepšie vyhliadky aj na povojnovú existenciu. Neskoršie však Svätá stolica vyslovila žiadosť, aby aktivity spojené s prijatím konkordátu boli odložené na povojnové obdobie, keď bude medzinárodnopolitická situácia jasnejšia.  

Zastavenie činnosti spojenej s prípravou konkordátu viedli Sidora k hľadaniu iných možností ako zvýrazniť existenciu Slovenskej republiky. Úspechom Sidorovej diplomatickej práce bolo povýšenie nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka za arcibiskupa ad personam.

Sidor hájil záujmy Slovákov i po skončení vojny v Európe. Vďaka svojim výborným kontaktom a vzťahom ho pápež Pius XII. prijal na audiencii 29. júna 1945 - na sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla, kedy je vo Vatikáne štátny sviatok a deň pracovného voľna. Pápež ho prijal so všetkými poctami prislúchajúcimi veľvyslancovi suverénneho štátu, hoci Slovenská republika v skutočnosti už nejestvovala. Predmetom Sidorovej audiencie bolo prosba o pomoc pre prezidenta Tisa a pre všetkých členov slovenskej vlády, ktorí odišli do exilu. Pápež ho uistil: „Urobili sme, čo sa dalo. Dostali sme všeobecné ubezpečenie, že nikto z americkej zóny v Rakúsku a Nemecku proti svojej vôli nebude nútený vrátiť sa domov.“

Ani Sidor sa na Slovensko už nevrátil. Zostal v emigrácii a pomáhal slovenským emigrantom, ktorí opustili Slovensko pred komunizmom. Z Vatikánu nemusel odísť. Svätá Stolica mu povolila pobyt ako súkromnej osobe ale bez politickej angažovanosti. To ho viedlo k zanechaniu politických aktivít. V roku 1947 bol v Československu v neprítomnosti odsúdený na 20 rokov väzenia.

Situácia sa zmenila v jeseni 1947, keď Karol Murín, tajomník odsúdeného a popraveného prezidenta Dr. Tisa, priniesol zahraničným Slovákom prezidentov odkaz, v ktorom prezident z väzenia určil na vedenie národných vecí v zahraničí Sidora, Prídavka, Hrušovského a Ďurčanského.

V roku 1948 preto spolu s P. Prídavkom, J. Kirschbaumom, A. Matúšom a J. Mikušom založili Slovenskú národnú radu v zahraničí (SNRvZ). Stal sa jej predsedom. SNRvZ si stanovila nasledujúce úlohy:

1. Organizovať a viesť boj a prácu Slovákov v zahraničí po boku zahraničných demokracií a to:

a, oslobodenie Slovenska spod komunistickej diktatúry a českej nadvlády

b, vytvorenie demokratického Slovenského štátu v rámci etnických a historických hraníc Slovenska

c, začlenenie SR do medzinárodnej organizácie ako rovnoprávneho člena s ostatnými slobodnými národmi

d, pripravenie kultúrnej, hospodárskej, politickej a sociálnej výstavby Slovenska v duchu demokratickom

2. Reprezentovať slovenské oslobodzovacie hnutie, poťažne delegovať jeho reprezentantov pre vlády a orgány cudzích štátov, pre medzinárodné organizácie a hnutia, ako aj pre ústredné orgány emigrácie iných národov.

3, Organizovať sociálnu činnosť v prospech slovenskej emigrácie v spolupráci s americkými a kanadskými slovenskými spolkami a medzinárodnými organizáciami...

4. Ustanoviť vo vhodnom čase všetky také orgány, ktoré zabezpečia plnosť slovenského štátneho života.

Sidor sa usiloval o uznanie SNRvZ na európskej pôde. V marci 1949 navštívil s delegáciou SNRvZ Rakúsko, Francúzsko a Švajčiarsko. Za prvoradú povinnosť emigrácie považoval svedomite sa pripravovať na znovuvybudovanie slovenského štátu, v čom pokračoval aj po odchode do Kanady roku 1950. Zomrel v Montreale 20. októbra 1953.

Kto nepozná svoju vlastnú históriu, tomu hrozí, že si ju zopakuje.