14. marec 1939

12. marec 1939 (nedeľa) Predsedu slovenskej vlády v skorých ranných hodinách navštívila nemecká delegácia vedená štátnym sekretárom na ministerstve zahraničia Dr. Wilhelmom Kepplerom so zámerom, aby Slováci vyhlásili samostatnosť. Sidor vyhlásil, že ostáva pri rozhodnutí slovenských ústavných činiteľov.   

Vo večerných hodinách v úzkej Kostolnej uličke vybuchlo auto naplnené ekrazitom. Výbuch odhodil prítomných ľudí do vzdialenosti 4-6 m a zabil jedného podomového obchodníka, ktorý sa nachádzal v osudový moment pri aute. Krátko pred výbuchom bola pred národným divadlom demonštrácia. Páchatelia výbuchu asi zamýšľali, že opustené auto policajti presunú z úzkej  Kostolnej ulice do nádvoria radnice, kde bolo v tom čase niekoľko stovák policajtov a četníkov. Po výbuchu policajti začali prehľadávať aj ďalšie okolité budovy a v radnici našli podozrivý kufor so zapáleným knôtom, ktorý sa im podaril v posledných chvíľach zneškodniť. V tú istú noc vybuchla i nálož pri vládnej budove pri moste (dnes Starý most) a tretia bomba bola umiestnená v záhrade bytu predsedu vlády Karola Sidora, avšak nevybuchla. Neskoršie sa ukázalo, že tieto atentáty mali na svedomí agenti nemeckých tajných služieb, aby destabilizovali situáciu v Česko-Slovensku.   

13. marec 1939 (pondelok) po polnoci Tisovi do Bánoviec nad Bebravou prišlo úradné pozvanie od samotného nemeckého konzula von Druffela na stretnutie do Berlína s nemeckým ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom.

O tretej hodine ráno Tiso odcestoval do Bratislavy informovať o tom slovenskú vládu, predsedníctvo Snemu a vedenie HSĽS.

Na mimoriadnom zasadnutí sa rozhodlo, že celá strana podporuje vládu Sidora a vyjadrili súhlas, aby Tiso na stretnutie išiel a zistil zámery Hitlera so Slovenskom. 

K Tisovi sa vo Viedni pripojil Ďurčanský, odkiaľ ich štátny sekretár nemeckého ministerstva zahraničia Dr. Keppler osobitným lietadlom odviezol do Berlína. Na berlínskom letisku Tempelhof Tisa prijali s vojenskými poctami a červeným kobercom – s poctami, aké sa vyjadrujú hlavám štátov. Hneď po príchode mu Nemci oznámili, že Nemecko neuznáva zmeny slovenskej vlády, uskutočnené pred niekoľkými dňami, že ho pokladajú i naďalej za legitímneho ministerského predsedu Slovenskej krajiny.

Prvá cesta z letiska viedla na nemecké ministerstvo zahraničia, kde sa stretol s Joachimom von Ribbentropom, ktorý mu oznámil, že Hitler v najbližších hodinách zlikviduje Česko-slovenský štát. Čechy a Morava budú nemeckým protektorátom a Maďarsko sa chystá obsadiť Slovensko. Jediná  možnosť ako predísť tomuto osudu je vyhlásiť samostatnosť, ktorú je Nemecko ochotné garantovať.  Tiso namietal, že Slovensko nie je na samostatnosť pripravené ani hospodársky a ani personálno-organizačne. Ribbentrop mu povedal: „V živote národov sú príležitosti, ktoré sa neopakujú. Toto je jedna z takých príležitostí pre váš národ. My vás nútiť nebudeme, ale potom sa prestaneme zaujímať o osud Slovenska. Česko však bude likvidované“.

Potom nasledovalo stretnutie s Hitlerom. „Dovolil som si poprosiť vás, aby ste ma navštívili, lebo som si chcel s vami pohovoriť o vyjasnení situácie. Česi ohrozujú pokoj a poriadok v Európe, čo on nemôže viac dovoliť.“ Pripísal si zásluhy na tom, že Maďarom znemožnil v jeseni 1938 zaujať Slovensko – čím si ich však znepriatelil – lebo si myslel, že Slováci chcú žiť svojským samostatným životom. Teraz však sa aj v Slovákoch sklamal, lebo vidí, že aj v Bratislave vládne starý benešovský duch, ako to ukázali udalosti týchto posledných dní. „My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak sa oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých dôsledkov.“  Potom sa obrátil na Ribbentropa, či má k tomu čo dodať. Ten vytiahol telegram, že maďarské vojská sa pohybujú smerom na slovenské hranice. Ak sa Slováci osvedčia, že chcú žiť v samostatnom štáte, on je ešte i teraz ochotný ich v tom podporiť, ba i zaručiť ich samostatnosť. Ak sa však nechcú odlúčiť od Prahy, on ponechá ich osud vývinu udalostí, za ktoré už nebude zodpovedný.“

„Odpustite, že Vám pod dojmom tejto reči nič konkrétneho nepoviem a neurobím nijaké rozhodnutie. Iba Vás uisťujem, že sa v slovenskom národe nesklamete a že vám slovenský národ nedá príčinu, aby ste mali a mohli ľutovať to, čo ste za slovenský národ vykonali, za čo sme vám povďačn“ odpovedal  Tiso a zároveň poprosil, aby sa mohol utiahnuť a pokojne všetko prediskutovať s Ďurčanským.

Hneď po audiencii u Hitlera sa Tiso telefonicky spojil s česko-slovenským prezidentom Háchom a požiadal ho, aby nasledujúci deň zvolal Slovenský snem. Jedine prezident mohol zvolať snem. V tej istej veci telefonoval aj s Karolom Sidorom do Bratislavy. Sidor sa bezprostredne obrátil na predsedu ústrednej vlády Berana, aby zvolal Slovenský snem na nasledujúci deň o 10.00 hod. Beran dosiahol Háchov súhlas a poslal Sidorovi ďalekopisnú správu o zvolaní Slovenského snemu.

Tiso sa chcel vrátiť do Bratislavy čo najskôr. Sidorovi telefonoval, že príde do polnoci. Lenže po audiencii u Hitlera ho ešte raz zavolali na ministerstvo zahraničných vecí. Ribbentrop mu povedal, že keby vedel o Slovákoch to, čo vie teraz, Slovensko by dopadlo pri Viedenskej arbitráži lepšie. Ak teda chce, aby Slovensko zostalo celé pre Slovákov, nech vyhlási z Berlína Slovenský štát. Ponúkol ríšsky rozhlas i text vyhlásenia.  Stačilo len prečítať. „Nie som nikým poverený. Aký by to malo význam a akú cenu pred národom a svetom – vyhlásiť štát v mene národa?“ Tiso so všetkou rozhodnosťou trval na tom, že to nemôže urobiť ako súkromná osoba. Toto rozhodnutie môže urobiť jedine Slovenský snem. Ribbentrop prestal naliehať. Dal však ultimátum: Ak Slovenský snem nerozhodne dnes (14.3.) do 12. hodiny, nemecké vojsko obsadí západné Slovensko až po Považie, ostatok si budú môcť rozdeliť Poľsko a Maďarsko. Zároveň mu odovzdal znenie telegramu, ktorý vypracoval so štátnym tajomníkom Kepplerom, podľa ktorého mali Slováci požiadať Hitlera, „aby prevzal záruku za jestvovanie štátu a prijal všetky potrebné opatrenia“ (tzn. vojenskú okupáciu Slovenska) „v záujme ochrany jeho hraníc“. 

V ten istý deň boli na zákrok predsedu autonómnej vlády Sidora prepustení na slobodu väznení verejní činitelia, ktorých zatkli pred 3 dňami české vojská 10. marca.

V nočných hodinách sa začalo zvolávanie poslancov slovenského snemu na jeho zasadnutie prostredníctvom slovenského rozhlasu. 

14. marec 1939 (utorok)

Tiso s Ďurčanským prišli do Bratislavy krátko o 9.00 hod. a hneď zreferovali situáciu ústavným a politickým činiteľom, ktorí ich vyslali do Berlína. O 10.57 hod. začal rokovať Slovenský snem. Na rokovanie sa dostavilo 57 poslancov z celkového počtu 63.

Tiso sucho, bez emócií opísal stretnutie s Hitlerom a Ribbentropom. Neurobil nijaký osobný návrh. Skončil slovami: „Skladám tu pred Snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli, a prosím: uvažujte, rozhodujte.“ O 12.07 poslanci jednohlasne odsúhlasili vznik Slovenského štátu. Predseda snemu Sokol nato vyhlásil: „Zisťujem, že Snem Slovenskej krajiny, ako jediný kompetentný orgán politickej vôle slovenského národa, sa uzniesol, že je za samostatný slovenský štát.“ Nato poslanci zaspievali slovenskú hymnickú pieseň Hej, Slováci.   

Po krátkej prestávke predseda snemu Dr. Sokol predložil zákon o samostatnom Slovenskom štáte. Potom predsedníctvo snemu vymenovalo prvú vládu Slovenského štátu. Okolo 15.00 hod. zasadnutie snemu bolo skončené. Na 16.00 hod. Dr. Jozef Tiso zvolal prvé zasadanie novej vlády.

Na dunajskom nábreží sa zhromaždili tisícky bratislavských Nemcov, uniformovaných i neuniformovaných. Spievali národno-socialistické piesne, zborovo kričali rozličné heslá, ako „Führer príjdi pre nás“, „My chceme domov do Ríše“ a pod. Títo Nemci, aby mohli vyhlásiť pripojenie Bratislavy k Ríši, čakali na príchod nemeckých vojsk.

Ešte počas historickej schôdze Snemu Slovenskej krajiny slovenskí predstavitelia odmietli Kepplerom ponúkanú vojenskú pomoc Nemecka s odôvodnením, že v celej krajine vládne pokoj a že bezpečnosť krajiny a jej hraníc sú schopní zaručiť.

Keď sa Tiso dozvedel, že nemecké vojská chcú  vstúpiť z Petržalky do Bratislavy a odtiaľ obsadzovať Moravu, protestoval u nemeckého generálneho konzula Ernsta von Druffela: „Žiadam, aby ste oznámili ríšskemu ministrovi von Ribbentropovi túto moju požiadavku. Ak sa nesplní, nútený som podať demisiu svoju i celej vlády na znak protestu“. Konzul musel hlásiť túto vec do Berlína a Nemci napokon do Bratislavy nevstúpili.

Na prvom zasadnutí vlády minister hospodárstva Gejza Medrický s ministrom zahraničných vecí Ferdinandom Durčanským a ministrom financií Mikulášom Pružinským predostreli problém samostatného colného územia a obchodných stykov s cudzinou. Text nariadenia nebol hotový, ale zásady vláda schválila: zachovať bezcolný styk s českými krajinami a vyhlásiť platnosť doterajšieho colného zákona a všetkých doterajších zmluvných dohôd medzi bývalou ČSR a inými štátmi. Nariadenie zoštylizovali na večernej porade v miestnostiach Obchodnej komory s pracovníkmi ministerstiev, Ústredného združenia slovenského priemyslu a Obchodnej komory. Konečná štylizácia nariadenia bola hotová až neskoro v noci.  Pri uverejnení v Slovenskom zákonníku dostala čestné číslo 2 hneď po zákone o vyhlásení samostatného Slovenského štátu.     

Ešte v ten deň novovymenovaný minister zahraničných vecí Ďurčanský poslal nielen nemeckej vláde, ale i  všetkým vládam v Európe i vo svete telegram vo francúzštine, kde oznamoval založenie Slovenského štátu ako aj zloženie jeho vlády a zakončil ho priamou prosbou „aby ráčili uznať štát, ktorý práve vznikol, a o tomto uznaní nás informovali“.

Napokon Ďurčanský poslal Nemcom vlastné skoncipované znenie telegramu, kde síce vyjadroval Hitlerovi vďačnosť slovenského ľudu za samostatnosť, no nežiadal ho ani o ochranu, ani o žiadnu inú pomoc.

Ešte v ten istý deň prišiel nemecký protest proti Sidorovmu členstvu vo vláde.